Hoy es: Sábado, 20 de Abril de 2024
inicio

El loro “Pepito”
U tsikbalil juntúul xt’uut’

Antonio Martínez Martín



Tu jáal jump’éel kool yaan junkúul tuk’ tikin yaan u joboni. Juntéenake’ juntúul koolnáal tun jáaltik u kool ka tu yilaj u jóok’ol juntúul chan xt’uut’ ichil le jobono’. Tu chukaj ka tu bisaj tu naaji ka tu ts’a’aj u k’aaba’ wíinik ti’, u k’aabae’ “Pepito”. Tun tséenta’al, tun ch’íijil, tun búukpajal tak tun kanik t’aan le chan ch’íicho’. U yuumile’ ki’imak yóol tumen sáansamal ku yu’ubik u sakach t’aan, u xuuxub, u k’aay le xt’uut’o’. Sujchaji yéetel le chan ba’alche’o’ ka tu yakunsaj.

–¿“Pepito”, tu’ux yaanech? –ku k’áatik ken uluk tu kool.

–¡Ts’o’ok u k’uchul in taata, ts’o’ok u k’uchul in taata! –ku núukik le xt’uut’o’. Tun popokxiik’ ki’imak u yóol ku yéemel yáalkab te’ k’ab che’ tu’ux ku máan k’iin ti’e’ ku bin ka ki’imak óolta’ak tumen u yuumil. Le máako’ ku ts’aik u k’ab ti’.

Mantats’ ken uluk le koolnalo’ yaan u ki’imakóoltik. Suukchaji ka p’aatej ma’atech u k’osik u xiik’. Jump’éel ti’ lelo’ ka máan bajun xt’uut’o’ob ka lik’ u xiik’nalil “Pepitoe’”, ka bin yéetel u yéet xt’uut’ilo’ob.

Le koolnalo’ tu yaj óoltaj úuchik u bin u yalak’ xt’uut’. Ti’ lelo’ ka tu náajaltaj u naalil u koole’ ka jo’op’ u janta’al ti’ tumen ya’abkach xt’uut’. Ka tu ya’alaj:

–Tun k’askunsa’al in naal, yaan in bin in ts’oon le xch’íicho’obo’.

Tun píik’ sáastaj ka bin tu kool ka k’uche’ tu yilaj ya’ax ele’en le xt’uut’o’ob ichil le naalo’. Ka tu wak’aj u but’bil ts’oon. Ya’ab xt’uuto’ob luubij. Juntúule’ tun kíimij ka tu ya’alaj yéetel u yala’ kuxtal:

–¡Ts’o’ok u k’uchul in taata, ts’o’ok u k’uchul in taata!

Le koolnáalo’ t’o’ona’anchaji ka tu ya’alaj:

–Kex láaj janta’ak in naale’ mix bik’in in ka’a ts’onik xt’uut’o’ob.

A la orilla de una milpa había un cocoyol seco ahuecado donde cierto día un campesino vio salir un polluelo de loro. Lo atrapó llevándolo a su hogar y le puso por nombre “Pepito”. El loro iba creciendo y plumando, al mismo tiempo que iba aprendiendo a hablar. El milpero estaba contento de oírlo hablar diariamente y se fue encariñando con él.

–¿“Pepito”, dónde estás? –preguntaba al volver de la milpa.

–¡Ya llegó mi papá, ya llegó mi papá! –exclamaba el loro revoloteando y bajaba rápidamente del árbol donde se pasaba el día hablando, chiflando y cantando. Su dueño le daba la mano acariciándolo.

Eso ocurría todos los días al llegar el campesino a casa. Tan domesticada se veía el ave que dejó de cortarle las alas. Una tarde, por la casa del milpero pasó una parvada de loros y “Pepito”, levantando el vuelo, se unió a sus compañeros.

El campesino resintió mucho la fuga de su mascota, pero qué le iba a hacer. Poco tiempo después, al lograr su cosecha sucedió que los loros estaban comiendo las mazorcas.

–Esos loros están echando a perder los elotes, voy a matarlos.

Clareaba el día cuando fue a su milpa. Al llegar observó que verdeaban los loros entre las cepas de elotes. Al azar disparó su escopeta de municiones, y cayeron varios loros al mismo tiempo. Agonizante, uno de ellos dijo:

–¡Ya llegó mi papá, ya llegó mi papá!

Descorazonado el campesino prometió:

–Aunque acaben con toda mi cosecha, no volveré a matar loros.





Regresar
  © Universidad Autónoma de Yucatán
Centro de Investigaciones Regionales "Dr. Hideyo Noguchi"
Unidad de Ciencias Sociales
Dirección General de Desarrollo Académico